Gandalf

2. srpna 2010 v 11:46 | Ireth |  Učitelia, predmety, rozvrh
Zdravím, ľudia! Už zase otravujem s rozhovorom, ale ja už som raz taká. Počkať, ak toto čítate, neotravujem vás. Otravujete sa sami! Pochopil niekto? Lebo ja nie. Tak tu je ten rozhovor.

Dobrý deň! Ako sa máme? Teda, máte?
Kto? Ja? Dobre. Aj keď som si už dávno nezabojoval s profesorom Sauronom. Naposledy pred mesiacom. Jaj, to bol boj. Síce sme zničili celú telocvičňu, ale stál za to. Joj, musím za ním zabehnúť a vyzvať ho na súboj. Už teraz sa teším. Ako malé dieťa.
A Vy viete, ako sa teší malé dieťa?
No, vlastne, ani nie. Nikdy som nebol dieťaťom. Ja som vlastne len bol. Existoval som ako duch, ako myšlienka, ako niečo nehmotné. Ani popísať sa to nedá. Prosto, je to také... ehm... neopísateľné. Keby to niekto zažil, povedal by to isté, čo teraz ja. Ale tak mi teraz napadlo, že by som nemal vyzvať Saurona, ale Sarumana.
Prečo jeho?
S ním som ešte nebojoval. Ak nerátame Isengard. A teraz by som si s ním rád zmeral sily, keďže som už Biely jazdec a nie Sivý pútnik. Teraz by to bol vyrovnaný súboj. Už sa teším. Musím ho vyzvať. Musím, musím, musím, musím, musím a proste musím.
Tak dobre a stalo sa Vám na hodine niečo nezvyčajného?
Nie. Nikdy. Všetci počúvajú. Nie, že by sa ma báli, to nie, ale určitý rešpekt predo mnou majú. Nie, neklaňajú sa mi. Už len to by mi chýbalo. Ale úctu majú. Tá im teda nechýba. Hlavne druhákom. Ale minule sa mi stratil zvonec, ktorý sa prilepí na každú štvrtú vec a už sa neodlepí. Na druhý deň sa hompáľal na chvoste školskej mačky Latty. Chcel by som vedieť, ako sa tam dostal.

Tak vidíte. Aspoň niekto na nás nekydá špinu. Ale vlastne, nemá akú, lebo na dejepise musíme dávať pozor, lebo skončíme ako ropuchy. Mne sa to raz takmer podarilo. Vtedy keď som rozmýšľala, či dostanem trest pomáhať Sauronovi, alebo nie. Ale veď je to v príbehu Prúser u Saurona.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama