Září 2013

1. kapitola

30. září 2013 v 20:28 | Meg |  Zápisník - Maggie
V apríli, týždeň po začiatku nového roka mesto Esgaroth na Dlhom jazere znova ožilo. A nebolo to len novo rozkvitnutými stromami a kvetmi. Hlavným dôvodom bol začiatok nového školského roka na miestnej univerzite. Slobodná Univerzita mesta Esgaroth bola jednou z najprestížnejších v Stredozemi a tak sa do jazerného mesta každoročne schádzali študenti zo všetkých krajín a rás.
Z lesa na západe vyšli traja jazdci, vlastne tri jazdkyne. Dve išli na koňoch a jedna na poníkovi. Za každou z nich sa vliekol ešte jeden kôň naložený batožinou. Vyzeralo to, že sú zabraté do rozhovoru, no len čo vyšli na vrchol malého kopčeka, ktorý im doteraz bránil vo výhľade, ohromené zastali.
Pred nimi sa rozprestierala nádherná scenéria. Slnečné lúče sa odrážali na zrkadlovej hladine jazera a tak sa mesto v jeho strede zdalo byť osvetlené zvrchu aj zospodu. Dievčatá pozorovali čulý ruch, ktorý vládol medzi jeho obyvateľmi. Z tohto pohľadu sa im Esgaroth zdal ako ostrov, úplne oddelený od ostatného sveta, no po chvíli zbadali, že na druhej strane sa z vody vynárajú oblúky kamenného mosta, končiaceho hore na útesoch. A tam, nad strmými skalnými stenami sa vypínala majestátna Osamelá hora. Nedalo sa určiť, ako ďaleko sa nachádza, no nemohla to byť až taká diaľka, keďže sa dali rozoznať biele domčeky na jej úbočí. (V tom sa však dievčatá mýlili. Osamelá hora naozaj nebola ďaleko, no tie biele domčeky osvetlené jarným slnkom boli v skutočnosti najhonosnejšie sídla Údolu, vystavané z bieleho mramoru.)
Keď sa vynadívali na krajinu pred sebou, znova sa klusom pustili k jazeru. Mysleli si, že ho budú musieť celé obísť, aby sa dostali k mostu, no len čo vyšli spoza stromov, ktoré im doteraz bránili vo výhľade na juh, zbadali kompu a prievozníka.
Bol práve na polceste k mestu a nemal naponáhlo, takže dievčatá sa rozhodli zasadnúť z koní a odpočinúť si. Ich ošúchané oblečenie pokryté prachom a blatom dokazovalo, že za sebou majú dlhú cestu. Utrmácané si sadli do trávy.
Odtiaľto mali dobrý výhľad na celú severnú časť jazera, no južný koniec sa im strácal v nedohľadne. Vodnú hladinu brázdilo mnoho lodí, od malých člnov cez ťažkopádne rybárske bárky až po jednu či dve veľké štíhle plachetnice. Väčšina z nich mierila k mestu, no nezdržali sa tam dlho a hneď sa zase vracali. Zdalo sa, že každá má určenú trasu, po ktorej premáva hore-dolu.
Cestovateľky zrazu spozorovali, že jedna z bárok, štíhlejšia a obratnejšia ako ostatné, vybočila zo svojho kurzu a zamierila k nim. Zanedlho zakotvila neďaleko v malom kamennom prístavisku. Na prove mala červenými písmenami napísané Posol utopencov. Na palube sa nachádzalo iba zopár mužov obsluhujúcich plachty a kormidlo.
Po zakotvení z nej vyskočil sivovlasý muž s čiernou páskou cez ľavé oko. Kolísavou námorníckou chôdzou podišiel k trom dievčatám, ktoré sa medzičasom postavili.
Na cestách strávili už veľa času a vedeli, že netreba dôverovať každému, koho stretnú. Hoci v Stredozemi už dlho panoval mier, na osamelých pocestných číhali mnohé nebezpečenstvá. (Tieto dievčatá sa však nebáli cestovať bez doprovodu. Na strednej škole sa osem rokov učili ako prežiť v divočine a ako narábať so zbraňami (okrem iného:D) a mali aj veľa príležitostí vyskúšať si to v praxi.)
Gil a Meg mali ruky položené na rukoväti mečov, hoci ich nebolo vidieť. Boli šikovne schované v špeciálne upravených cestovných šatách. Puzdro s mečom bolo z vnútra prišité na sukňu a tak sa strácalo v početných záhyboch. Rukoväť bola zamaskovaná malou taštičkou na opasku, takže jedinou zbraňou, ktorú muž videl, bol dlhý luk v rukách tretej z nich, plavovlasej elfky.
Napriek nedôvere v tvárach pred sebou podišiel bližšie. Zastal až pár krokov od nich.
"Dobrý deň, som kapitán Torzo," pozdravil s miernym úklonom. "Zdalo sa mi, že čakáte na kompu, no prievozník tu nebude skôr ako o pol hodinu. Nepotrebujete zviezť?" spýtal sa.
"Áno, chceli by sme sa dostať do mesta, no tú polhodinku to kľudne počká," odpovedala za všetky odmietavým tónom Ireth. Kapitán sa ale nedal odradiť ich nedôverou.
"Prievozník ale berie ľudí za dve zlatky a zvieratá za zlatku, o batožine ani nehovorím. Ja beriem ľudí za zlatku, zvieratá za pol a batožinu máte zadarmo," sivovlasý muž vyslovil tieto slová takým presvedčivým obchodníckym tónom, že Meg začalo mykať kútikmi úst.
"Prečo ste však prišli, aj keď sme vás nevolali?" ozvala sa znova obozretná Ireth
"Je to moja práca," odpovedal jednoducho kapitán. "Prevážam do mesta študentov, ostatne ako väčšina lodí, ktoré vidíte," pri týchto slovách kývol hlavou smerom k jazeru.
"Živíte sa tým celý rok?" spýtala sa Maggie priateľskejším tónom, ktorý prezrádzal úprimný záujem, skôr ako jej v tom kamarátky mohli zabrániť.
Kapitán sa na hobitku usmial. "Nie, iba príležitostne. Väčšinou lovíme ryby alebo zbierame z dna poklady. Teraz však nie je dobré obdobie na rybolov, zato sem prúdia zástupy ľudí - študentov, ale aj tých, ktorý prichádzajú na slávnostné trhy," odpovedal.
Meg zaujala zmienka o pokladoch, no povedala si, že sa ho spýta neskôr. Kapitán Torzo sa jej celkom pozdával a keď sa otočila ku Gil a Ireth všimla si, že ani ony sa už netvária tak odmietavo.
"Myslím, že by sme nemali kapitána dlhšie zdržiavať, nechceme ho predsa pripraviť o ďalších nováčikov, ktorých môže nastrašiť," povedala Gil so smiechom. Aj jej kamarátky sa rozosmiali.
Nakoniec sa Ireth otočila ku kapitánovi a s úsmevom súhlasne prikývla.
Ten im pokynul, aby ho nasledovali a rýchlym krokom schádzal z kopca k prístavisku.
Po tom, čo nastúpili na palubu a presvedčili sa, že aj kone sú bezpečne priviazané v pripravených boxoch si dievčatá posadali na lavičku pri zábradlí. Chvíľu zamyslene pozorovali, ako Posol utopencov čerí pokojnú hladinu.
Prvá prerušila ticho Gil: "Myslela som, že keď sem dorazíme, budem spokojná, že všetky dobrodružstvá sú už za nami."
"No, jasné," uškrnula sa Ireth ironicky, "a že to vravíš práve ty!"

Epiprológ

12. září 2013 v 15:39 | Meg |  Zápisník - Maggie
Do oficiálneho ukončenia školského roka a následnej oslavy zostávala polhodina a ôsmaci napäto čakali v hale internátu, kým po nich príde niektorý z učiteľov a odvedie ich do sály. O chvíľu si všetci stanú na pódium pred celú školu, aby dostali svoje posledné vysvedčenie a navždy opustili Výberovú Strednú Stredozemskú.
Všetci do jedného boli nervózni - chalani sa nevedeli rozhodnúť, či stáť a či sedieť a každú chvíľu niektoré z dievčat odbehlo do svojej izby, aby dokončilo posledné úpravy. Tlmené rozhovory dopĺňalo neustále klepkanie, podupkávanie a hmkanie.
Ani štyri kamarátky - Ireth, Vilya, Gil a Meg - na tom neboli najlepšie. Posadali si do kresiel okolo jedného z mnohých stolíkov a hodnú chvíľu mlčali.
Ticho ako prvá prerušila Vilya: "Asi to tu zabalím," povedala, stále hľadiac zamyslene pred seba, "už ma to nebaví..."
"Čo ťa nebaví?" spýtala sa Ireth po krátkej chvíli, lebo vedela, že Vilya im nepovie viac, kým sa jej nespýtajú.
"Všetko toto," rozhodila ruky, "neustále príkazy a zákazy - od učiteľov, od vychovávateľov, od rodičov. Chcú odo mňa, aby som šla na univerzitu, alebo aby som sa šla učiť k niekomu do Vododolu. Ale ja chcem zábavu!" v zápale tresla rukou po stolíku a tak prekvapila svoje kamarátky, že všetky pri tom zvuku nadskočili.
"Ale..." ozvala sa Meg zarazene, "veď sme plánovali, že pôjdeme spolu na univerzitu do Esgarothu. V takom veľkom meste sa predsa musí nájsť kopec zábavy!"
Vil sa však nedala obmäkčiť: "Nie, už som sa rozhodla. Pôjdem spoznávať Stredozem. Môj dráčik sa potrebuje poriadne preletieť a ja som zatiaľ videla zo sveta tak málo. Zaujímalo by ma, ako asi teraz vyzerá Beleriand a kde kedysi stáli Lampy Valarov. Je toho toľko, čo by som chcela vidieť a predstavte si tie dobrodružstvá..." Vil sa zarazila, keď si uvedomila, ako smutne a zarazene na ňu kamarátky pozerajú, "Pozrite, je mi ľúto, že nepôjdem s vami, no..."
Tentokrát ju prerušila Gil: "Nemusíš sa ospravedlňovať. Všimli sme si, že v poslednom čase nejako nevieš obsedieť," pri týchto slovách sa všetky zasmiali - tohtoročné Vilyine kúsky mali ešte stále v živej pamäti.
Zrazu však Ireth zvážnela: "Ak musíš odísť, tak choď, ale sľúb nám, že sa budeš občas vracať a prídeš nás pozrieť. Nech by sme boli kdekoľvek." Vil prikývla a chytila Ireth za ruku. V tomto geste sa skrýval veľký súcit a priateľstvo.
Minulú zimu totiž odišla Irethina sestra Area. Stredozem v jej očiach vybledla a tak sa vydala na plavbu za večne zelenými lúkami Amanu. Všetkým jej priateľom sa za ňou cnelo, no z Ireth sa behom niekoľkých dní stal iba duch bývalej krásy. Vilya, Gil a Mag vtedy prišli za ňou do Lórienu a pomáhali jej v tých najťažších chvíľach.
Až s novým rokom a príchodom jari sa jej vrátilo do líc trochu farby. Jej kamarátkam vtedy veľmi odľahlo. Už si začínali myslieť, že aj Ireth ich opustí a tiež odpláva na západ. A teraz to bola Vilya, ktorá oznamovala svoj odchod. Nestihli si však už povedať viac, lebo v tej chvíli po nich prišiel Beregond.
Zastal si pred nimi a vyzeral, akoby im chcel povedať niečo dôležité, no nakoniec zahlásil iba: "Tak poďte banda, je čas ísť." (Meg by však mohla odprisahať, že videla ako sa mu lesknú oči od dojatia.)
Potom nasledovala dosť dlhá a nudná záverečná ceremónia, z ktorej si dievčatá aj tak veľa nezapamätali. Dostali vysvedčenia a oficiálne sa rozlúčili so školou.
Na druhý deň ich čakalo ťažšie lúčenie. Pomohli Vil zbaliť tašky a odprevadili ju až na starý hrad. Tam potom ešte dlho stáli a pozorovali, ako obrovská dračia silueta mizne za obzorom.

***

Od tretieho ročníka sa toho udialo strašne veľa, škoda, že sme to nestihli zapísať...
(Jedno z najväčších prekvapení bolo, keď Vil v pivnici neďalekého opusteného hradu našla zvláštne vajce, z ktorého sa vyliahol malý dráčik. Vil si ho zobrala ako svoje domáce zvieratko a keďže mu šupiny hrali všetkými odtieňmi žltej, nazvala ho Anar, Slnko. Samozrejme, nemohla ho zobrať do školy, takže zostal na hrade, kam za ním každých pár dní chodila a cvičila ho. Tak jej prirástol k srdcu, že s ním nakoniec odletela skúmať neprebádané a zabudnúté časti Stredozeme.)

Už sme sem veľmi dlho neprispievali, no pred nejakým časom sme sa rozhodli to tu obnoviť :D Problém bol v tom, že sme zo Strednej Stredozemskej vyrástli a boj s Richiem, či s Lattou už pre nás stratil čaro.
Nechceli sme sa ale vzdať našich študentských dobrodružstiev v Stredozemi a napdlo nám jediné riešenie - pôjdeme na univerzitu!